Mechúrik Koščúrik s kamarátmi

Mechúrik Koščúrik sirota

neužil dobrého života. 

Že mu v ňom bývalo všakovak,

vybral sa do sveta vandrovať.

Ako tak putuje, pri kroví

tenučký hlások ho osloví:

„Vezmi ma, Koščúrik, do sveta.

Budem ti cestičku zametať.“

Mechúrik ešte je neistý:

„Povedz mi, kto si, a nepišti.“

„Nepoznáš myšičku Chocholku?

Prosím ťa, vezmi ma do spolku!“

„No poď!“ I boli už dvojakí.

Veselšie leteli oblaky.

Každý si na chvíľku povoľká.

Mechúrik a za ním Chocholka.

Idú  pod horou na mlákach

ktosi im na pozdrav zakváka.

„Ty si kto?“ „Rapotka z močiara,

čo večer všeličo potára

a cez deň, žabiatko nevinné,

vyspí to v zelenej perine.“

„No, poď!“ I boli už trojakí.

Veselšie leteli oblaky.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka.

Pred nimi deň ako lahôdka.

„Prossím váss!“ Toto je čudný krik.

„Ty si kto?" „Ja som had V tráve šmyk.

Berte ma, kdekoľvek pôjdete,

ja sa tak rád kĺžem po svete.“

„No poď!" I boli už štvorakí.

Veselo leteli oblaky.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

za nimi po lesných jahôdkach

V Tráve Šmyk bystro sa prepletá.

Tak oni putujú do sveta.

Idú a idú, až zaveľa

postretnú ďalšieho priateľa.

„Pá-pánboh šťaštia daj, vandráci!"

„Ty si kto?“ „Lesný skok, zajačik,

čo je sám pod medzou v dúpäti.

Pri vás mi lepšie čas uletí.“

„No poď!“ I boli už pätoria.

Idú a reči si hovoria.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

V tráve šmyk, Lesný skok – samôtka.

„Dobrý deň,“ sladne im spod kríčka.

„Ty si kto?“ „Líštička-kmotrička.

Nože ma prijmite medzi vás.

Počujte, aký mám pekný hlas!“

„No poď!“ I boli už šestoria.

Idú a reči si hovoria.

Mechúrik, Chocholka, Rapotka,

V tráve šmyk, Lesný skok – samôtka.

Líštička-kmotrička za nimi

kŕmi ich nôtami sladkými.

K večeru pri jednej zápoli

„Ujujú,“ odrazu hlaholí.

„Ty si kto?“ „Ja som vlk Trubač hôr.“

„A čože netrúbiš trochu skôr?

Veď tuto zajačka chudáka

podvečer každý šum vyľaká.

No poď!“ I boli už sedmoria.

Idú a reči si hovoria.

Neprešli veľa – a na grúni

ako keď na sude zaduní.

„Ty si kto, takýto mrmlavý?“

„Medveď som a už ma nebaví

krútiť sa naveky v malinčí.

Nože ma prijmite, našinci.“

„No poď!“ I boli už osmoria.

Idú a reči si hovoria.

Cesta ich cez horu ďalekú

priviedla k jednému domčeku.

A to tam celú noc bezmála

strigina svadba sa konala.

„Počkaj, ty nevesta štrbavá!

Veď ti my začneme vyhrávať.“

Stali si na dvore do radu

a potom spustili parádu.

Nadul sa Koščúrik, nafúkal,

urobil veľký huk, zahúkal.

Pišťala Chocholka na raty.

Rapotka kvákala za vráty.

V tráve šmyk, podobný klobáse,

šmýkal sa ako slák po base.

Lesný skok dupotal po zemi

akoby po bubne bubeník.

Kmotrička vysoko ťahala

tralala lalala tralala.

Trubač hôr do toho ujujú,

ako keď na rohu zadujú.

A Mrmláč mrmotal v kolese,

len to tak hučalo po lese.

Zľakli sa hosťovia svadobní,

baran im prihorel na ohni,

mladucha kričala z kútika:

„To bude čertova muzika!“

A tu si povedal Koščúrik:

„Keď kúriť, nuž teda podkúriť!“

Ešte raz nadúchal útroby,

aký on strašný huk urobí.

A tu bác!, len to tak zdunelo.

Akoby do domu udrelo.

Ako hej, ako nie, darmo je,

už bol náš Koščúrik na dvoje,

už bolo, Pane môj, po mechu.

Jačali kumpáni od smiechu.

A tí dnu, ako tieň zľaknutí,

utiekli do lesných zákutí,

a keď už ostal dom bez ducha,

posledná vybehla mladucha.

Poď naša muzika do chyže,

nech aspoň taniere oblíže!

A tu ti na peci, na stole,

v kozuboch jediva do vôle.

Ranený Koščúrik vďačný je.

Kmotra mu mechúrik zašije.

Dokiaľ mu zošité zacelie,

v dome si spravili veselie.

Vydali Kmotričku za vlka.

Zajačik pochrumkal jablká.

A ženích s nevestou barana.

Takto sa svadbili do rána.

Iba náš Koščúrik sirota

neužil dobrého života.

Daromné bolo mu veselie,

keď si tak ublížil na tele.

Nezobral z voňavých kozubov

ani tú kôročku do zubov.

Iba si potichu, bez rečí,

urobil miestečko na peci.

Nestenkal, zábavku nekazil.

Sedel tam ako päť peňazí.

Ani len, chúďatko, nemuklo.

Aby mu vrecúško nepuklo. 

Autor: Milan Rúfus