Môj prvý pôrod

Dlho som rozmýšľala, či tento môj zážitok zverejním, ale rozhodla som sa, že áno, urobím tak ako chválu na bardejovskú pôrodnicu. Bola som tam veľmi spokojná a určite odporúčam 

Bola streda, 11.12.2013, keď som si pomyslela, "jééj, aký pekný dátum", ale to bolo všetko, lebo s bábom v brušku sme mali dohodu, že tam minimálne do 12.12. vydrží. Presne na ten deň mal totiž manžel sľúbené, že doženieme isté veci, čo sme  počas celého tehotenstva  robiť nemohli a ja som sa tešila, že si všetko pekne pomaly vyupratujem a napečiem vianočné pečivo.

No naša malá drobka v brušku sa rozhodla zmeniť všetky naše plány a o 15:10 mi začala odtekať plodová voda. Chystala som akurát večeru, krájala zeleninu, keď som ju mala hotovú, tak som šla cikať, ako skoro neustále a zdalo sa mi, že som počula puknutie, ale neriešila som, veď v kostiach mi puká odjakživa. Vrátila som sa do kuchyne a zrazu len pocit mokra, pozerám, že kokso, to už? Utrela som dlážku a beriem do ruky mobil, že idem volať manželovi, no telepatia fungovala a už mi volal on. Vravím mu, že mi odteká voda a nech volá doktorovi a on si myslel, že si robím srandu. Tak som šla do sprchy, pochystala som si veci na oblečenie, kufor sme už vozili pár týždňov v aute. Prišiel drahý a vyrazili sme do Bardejova, máme to cez 70km, o piatej sme už zvonili na pôrodnej sále, môj pán doktor bol v Košiciach, ale službukonajúci už o nás vedel.

Napojili ma na CTG a popri tom vypisovali všetky formality, záznam neukazoval žiadne kontrakcie, a ani som žiadne necítila, ale na posteli im po mne ostala potopa. Dr. ma vyšetril a zahlásil, že to ešte tak skoro nebude, lebo hlavička je vysoko a som otvorená len na špičku prsta. Vzali mi krv, pichli antibiotiká pre istotu a šla som na oddelenie, na tú istú izbu, kde som ležala na  začiatku tehotenstva, len som si nevybrala „svoju“ posteľ, ale posteľ pri okne. Drahý mi šiel kúpiť vodu a niečo na jedenie a čítanie a poslali ho domov s tým, že to teda potrvá.

O desiatej večer mi začali kontrakcie, opakovali sa každú pol hodinku a boli celkom  v pohode, sestrička mi povedala, že keď sa zintenzívnia, mám na ňu zazvoniť, o pol štvrtej som zvonila, kontrakcie boli každých 15-20 minút a už o čosi bolestivejšie. CTG neukázalo nič, ale dr. ma znovu vyšetril a povedal, že hlavička už nalieha a som otvorená na 3 (neviem či prsty či cm) a idem teda na sálu, že mám zavolať manželovi a on, že zavolá môjmu doktorovi. Tak som si zbalila potrebné veci a odcupkala so sestričkou na sálu, bolo 5 hodín ráno. O pol šiestej prišiel môj doktor a povedal, že keď privrie oko, tak som otvorená na 4 a pol.....kontrakcie boli každých 15 minút, len záznam neukazoval nič. O šiestej prišiel môj milovaný manžel a ja už som bola najspokojnejšia na svete, boli tam všetci, ktorých som tam chcela, nič mi nechýbalo. Okolo pol ôsmej som už mala kontrakcie tak každých 10 minút, no ešte vždy sa dali v pohode predýchať, manžel ma rozptyľoval, nemyslela som na bolesť, len na to, že o pár hodín uvidím naše tajnostkárske bábätko. Dorazil ma pozrieť doktor, že si potrebuje naplánovať deň, že má tri sekcie a mňa....otváranie sa nejak zastavilo, pichli mi teda buscopan (aspoň myslím), kontrakcie sa stupňovali, aj častosťou aj intenzitou bolesti, ale zvládala som a doktor išiel na prvú sekciu. Po nej prišiel znovu, no stále som sa neotvárala, tak mi ešte pichli tramal (tuším), dr. odišiel na ďalšiu sekciu. Počas tejto som už mala bolesti riadne intenzívne a takmer neustále, hopkala som si na lopte, držala manžela za ruku a predýchavala a tešila sa na bábätko. Môj pán doktor stihol ešte aj tú tretiu sekciu a práve keď sme počuli plakať bábätko, tak sa moje kontrakcie vystupňovali a už som cítila tlaky, doktor nabehol, pozrel a povedal, že ešte tri kontrakcie mám predýchať a ideme na to, bolo 9:55.

Nastavili mi kreslo, vysvetlili ako dýchať počas tlačenia, manžela som sa držala ako kliešť, išlo do tuhého.   Tlačenie bolo ale náročné, nevládala som s dychom, no medzi kontrakciami ma doktor povzbudil, že už len tak 3-4 krát a bude bábo na svete....no na naše prekvapenie to bolo už len jedno zatlačenie, keď som počula čľup a naše dievčatko bolo na svete, trošku zaplakala, doktor mi ju hneď dal na brucho, síce len na chvíľku, ale veľmi ma tým potešil. Potom ju vzali lekári z novorodeneckého a po chvíľke sme ju už mali nazad, položili mi ju k prsníku a maličká si olizovala bradavku, prisať sa jej nejak nechcelo, ale boli to tie najkrajšie chvíle... Vôbec ma netrápilo, že ma doktor šije, že sa jeho partnerka - gynekologička pozerá, že ani len netuším koľko ľudí stojí za mojou hlavou, bolo mi to jedno. Bola som najšťastnejšia žena na svete. A potom všetci odišli a my sme ostali sami traja, drahý volal jeho aj mojim rodičom, v očiach mal slzy šťastia a ja som driemala od únavy. Manžel ostal v ten prvý deň aj noc so mnou na izbe a bol mi veľkou oporou pri chodení na wc a do sprchy, aspoň som nemusela stále zvoniť na sestričky. Jediné čo mi je ľúto, je, že malinká mala nízky cukor  a ako predčasniatko, musela byť v inkubátore, snívala som totiž, že bude hneď s nami, lebo som sa cítila veľmi fajn. Keby mi doktor neurobil nástrih tak ani neviem, že som rodila.